Cirkev
v dome
Centrum spoločného duchovného života
je rodina a jej prirodzeným priestorom je dom (byt), kde žijú jej členovia
a kde majú „pozemský“ domov. Potom, čo veriaci človek v Pána Ježiša
Krista trávi čas v samote, v modlitbe k Otcovi v Duchu
Svätom, vo svojej izbe za zatvorenými dverami (por. Mt 6:6), objavuje vo svojom
srdci potrebu spoločného zdieľania s druhými. Nikto z nás nie je
stvorený ako osamelý ostrov, ale žijeme vo vzťahoch a spoločenstve s druhými
ľuďmi, najprv v manželstve, potom v rodine, širšej rodine – vrátane
bratov a sestier v Pánovi, – s priateľmi, spolužiakmi, spoluobčanmi,
kolegami a ďalšími ľuďmi. Prvotným a základným priestorom zdieľania –
vrátane zdieľania Božieho slova a modlitby – je rodina (v užšom alebo
širšom význame, najmä pre deti a slobodných), resp. manželstvo pre tých, ktorí
ešte nemajú deti. Tento prirodzený poriadok by mal byť viditeľný aj
v duchovnom živote s Bohom.
V židovstve sa po zničení
Jeruzalemského chrámu v roku 70 po Kr. stala základným priestorom duchovného
života a bohoslužby rodina. „Obetným oltárom“ je rodinný stôl, kde sa
požehnávajú nápoje a jedlo. Tuná sa vzdáva v modlitbe chvála
Hospodinovi (JHVH), Bohu Izraela, ktorý je v strede svojho putujúceho ľudu, či
už uprostred národov sveta (v diaspore) alebo v zemi Izraela (erec
Jisrael).
„Teraz však, ak budete poslušní môjmu hlasu a zachovávať moju
zmluvu, budete mojím výberom (zvláštnym vlastníctvom)
zo všetkých národov, lebo moja je celá zem. A vy budete moji: kráľovstvo
kňazov a svätý národ! – to sú slová, ktoré teraz povedzte synom Jisraela.“
(Ex 19:4-5, vlastný preklad)
Židovský otec rodiny ako „kňaz“
v svojom dome, pri stole v šabat alebo iný sviatok, chváli Hospodina
(JHVH) a ako Áron požehnáva svoje deti (por. Nm 6:24-26). Žena ako matka
domu chváli Hospodina (JHVH) a zapaľuje svetlá šabatu alebo sviatočné
svetlá, aby Hospodin prežiaril svojou slávou a prítomnosťou celý dom.
Raná cirkev, v ktorej strede stál zmŕtvychvstalý
Mesiáš Ješua (Isus v gréckej
pravoslávnej výslovnosti, і҆н҃съ v staroslovenskej, Ježiš v tradičnej slovenskej výslovnosti), sa zhromažďovala
v domoch. Apoštol Pavol spomína Akvilu
a Prisku s cirkvou
v ich dome (por. 1 Kor 16:19) a cirkev v dome Filemona (por. Flm 1:2). V Skutkoch
apoštolov sa spomína (dom) Lýdie vo Filipách (por. Sk 16:4) alebo dom Márie,
matky Jána Marka (por. Sk 12:12). A v zásade aj zrodenie ranej cirkvi
bolo v jednom z väčších Jeruzalemských domov, doslova v „hornej
sieni“, kde apoštoli očakávali zoslanie Ducha Svätého (por. Sk 2:14). Po zoslaní
Ducha Svätého potom učeníci po domoch
lámali chlieb (por. Sk 2:46).
Domy neboli výlučným miestom stretávania sa Ježišových
nasledovníkov. Raná cirkev sa prirodzene zhromažďovala aj v jeruzalemskom
chráme (por. Sk 2:46; 3:1) a v synagógach (por. Skl 13:14-15;
17:1-2), a to až do zničenia chrámu
Rimanmi a ich vylučovania zo synagóg (por. Jn 16:2). Mimo toho sa Ježišovi
nasledovníci zhromažďovali na bezpečných miestach, akými boli v dobe
prenasledovania rímske katakomby. Samostatné bohoslužobné miesta kresťanov sú
známe od 3. storočia po Kr. (tzv. domus
ecclesie, čiže „domy cirkvi“) a najmä 4. storočia po Kr., kedy začali
byť budované kostoly, chrámy, katedrály, neskôr modlitebne, zborové domy
a pod. Návrat k cirkvi v domoch podľa vzoru ranej cirkvi nepopiera
význam verejných miest zhromažďovania kresťanov, priestoru spoločnej modlitby
a „lámania chleba“ (Pánovej večere, Eucharistie, agapé). Dáva však
prorocký dôraz na potrebu vrátiť spoločný duchovný život do rodín a rodinných
spoločenstiev. Verejný bohoslužobný priestor v miestnej cirkvi (farnosti,
zbore) nemôže a nemá nahradiť ani osobný duchovný život a „spoločenstvo
s Pánom“ ani „rodinnú“ cirkev v dome.
Práve v cirkvi v dome môžeme ako veriaci
v Krista žiť sväté a kráľovské
kňazstvo, ako nás nabáda Prvý Petrov
list:
„Aj vy sa dajte zabudovať ako živé kamene do duchovného domu, aby ste sa
stali svätým kňazstvom, ktoré bude prinášať duchovné obety, príjemné Bohu skrze
Ježiša Krista“ (1 Pt
2:5)
„Vy však ste vyvolený
rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste
oznámili veľké skutky toho, čo vás povolal z temnoty do svojho predivného
svetla.“ (1Pt 2:9)
Ako svätí a kráľovskí kňazi máme vlastné povolanie,
ktoré vychádza z poslania a poverenia nášho veľkňaza podľa rádu
Melchizedechovho, ktorým je Ježiš (por. Hebr 5:6; 7:1-3). Práve spoločenstvo
s ním, ako naším veľkňazom, je predpokladom pre to, aby sme naplno žili
povolanie kráľovských kňazov:
Spoločnou modlitbou
chvály: „Skrze neho teda ustavične
prinášajme Bohu obetu chvály, čiže ovocie pier, ktoré vyznávajú jeho meno“ (Hebr 13:15).
Svätým životom,
ktorý sa týka celého človeka, nielen duše, ale aj tela: „Rovnako, ako je svätý ten, čo vás povolal, aj vy buďte svätí
v celom svojom počínaní. Veď je napísané: Buďte svätí, lebo ja som svätý!“
(1 Pt 1:15-16). „Povzbudzujem vás teda, bratia, pre
Božie milosrdenstvo, aby ste odovzdávali svoje telá ako živú, svätú, Bohu
príjemnú obetu, ako vašu rozumnú službu Bohu“ (Rim 12:1)
Službou zmierenia
a modlitbou príhovoru: „Vyznávajte
si teda navzájom hriechy a modlite sa jeden za druhého, aby ste boli
uzdravení. Veľa zmôže účinná modlitba spravodlivého“ (Jak 5,16; por. 2 Kor
5,18-20; Ef 6:18).
Službou požehnávania: „Neodplácajte sa zlým za zlé ani zlorečením
za zlorečenie, naopak, vy žehnajte, lebo ste boli povolaní, aby ste sa
stali dedičmi požehnania“ (1 Pt 3:9).
Duchovnou,
psychickou a praktickou vzájomnou podporou: „Neste si navzájom bremená, a tak
naplníte Kristov zákon“ (Gal 6:2).
Spoločným duchovným bojom proti Zlému
a všetkému zlu: „Napokon posilňujte
sa v Pánovi a v sile jeho moci. Oblečte sa do plnej Božej
výzbroje, aby ste mohli obstáť proti úkladom diabla... Bedrá si prepášte
pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si na nohy
pripravenosť na ohlasovanie evanjelia pokoja. Nadovšetko uchopte štít viery,
ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy toho Zlého. Vezmite si prilbu spásy
a meč Ducha, ktorým je Božie slovo (Ef 6:11-12.14-17).
V cirkvi v dome môžeme žiť
naplno aj prorockú službu, ktorú
ohlasoval prorok Joel a naplnila sa v biblický sviatok Šavuot
(Turice, Letnice) po zoslaní Ducha Svätého na Ježišových nasledovníkoch:
„V posledných dňoch, hovorí Boh, vylejem svojho Ducha na každé telo. Vaši
synovia a vaše dcéry budú prorokovať, vaši mladíci budú mať videnia
a vašim starcom sa budú snívať sny. V tých dňoch vylejem svojho Ducha
aj na svojich služobníkov a svoje služobnice a budú prorokovať“ (Sk 2:17-18).
Prorocká služba sa dá realizovať len
v úzkom osobnom spoločenstve s Duchom Svätým. Prorok počúva Pána,
jeho Slovo a poznáva Božiu vôľu pre konkrétnu situáciu. V Jánovom
evanjeliu čítame ako Ježiš hovoril učeníkom: „U Prorokov je napísané: Všetci budú poučení od Boha. Každý,
kto počul Otca a dal sa ním poučiť, prichádza ku mne“ (Jn 6:45). Aj v liste
Hebrejom autor ohlasuje naplnenie proroctva Jeremiáša o novej zmluve: „...lebo toto je zmluva, ktorú uzavriem s domom
Izraela po tých dňoch, hovorí Pán. Svoje zákony vložím do ich
mysle a napíšem ich na ich srdcia. Budem ich Bohom a oni budú
mojím ľudom. A nikto už nebude poúčať svojho blížneho ani brat svojho
brata slovami: „Poznaj Pána!“, lebo ma budú poznať všetci, od
najmenšieho po najväčšieho.“ (Hebr 8:10-11; por. Jer 31:31-34). Služba
prorokovania je v cirkvi na vzájomné poučenie, povzbudzovanie, potešovanie
(por. 1 Kor 14:31).
V cirkvi v dome sa akoby v
„škole Ducha Svätého“ učíme nielen odolávať žiadostiam svojho tela (por. Gal
5:16-21.26), ale aj prinášať ovocie Ducha (por. Gal 5:22-25). Usilujeme sa
nielen o väčšie dary Ducha Svätého, ale kráčať najvzácnejšou cestou – cestou lásky (por. 1 Kor 11:31-12:13).
A do tejto „školy“ nechodíme len na hodinu-dve, tak ako do zboru alebo
chrámu raz do týždňa, ale v tejto škole žijeme denne, sedem dní
v týždni. Doma sme vždy najpravdivejší. Duchovný život v cirkvi v dome
potom v pravde odráža – ba priam zrkadlí
– náš skutočný stav kráčania s Bohom a očakávania druhého príchodu
nášho Pána a Mesiáša.
K tejto časti dodávam slová
môjho priateľa a staršieho brata Janka: „Rodiny
sú dôležite, lebo ide o život. Je potrebné ich povzbudzovať, napomáhať im
hľadať pokoj v dušiach rodín okolo nás.“
Spolu s apoštolom Pavlom sa na
záver môžeme modliť za naše domáce cirkvi, ako aj za jednu cirkev, ktorá je
Kristovou nevestou: „A vás nech rozhojní a obohatí Pán takou láskou vospolok a ku
všetkým (ľuďom), akú máme aj my k vám a nech vám utvrdí srdcia, aby ste
boli bez úhony v svätosti pred našim Bohom a Otcom, keď náš Pán Ježiš
príde so všetkými svojimi svätými.“ (1 Tes 4:12-13).
brat Andrej
