"Veď Božie slovo je živé a účinné, ostrejšie ako akýkoľvek dvojsečný meč. Preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje túžby a úmysly srdca." (Hebr 4:12)
"To, čo je na Biblii fascinujúce je, že vo vnútri tých slov prebýva Duch Svätý. Preto je aj človek neučený v Písmach schopný Biblii porozumieť" (Stevanka, 2024)
Hebrejskú Bibliu tvorí TÓRA (Päť kníh Mojžišových), NEVIÍM (Proroci) a KETUVIM (Spisy). Židia ustálili svoj kánon biblických kníh na konci 1. stor. po Kr. (neskôr ho v tejto podobe prijali protestantské cirkvi). Ďalšie spisy, ktoré sa nachádzajú v gréckom preklade Biblie (Septuaginte), sú označované ako deuterokanonické (apokryfné). Katolícka a Pravoslávna cirkev ich má ako integrálnu súčasť Biblie.
Označovaná je aj ako Nový zákon alebo Nový testament. V jeho strede je osoba Ježiša Krista, Božieho Syna a Mesiáša, ktorý zomrel za nás a za naše hriechy, bol pochovaný a tretieho dňa vzkriesený podľa Písem (por. 1 Kor 15:3-4). Súčasťou Novej zmluvy je 27 spisov: štyri evanjeliá, Skutky apoštolov, listy apoštolov a Zjavenie Jána.
Berit
chadaša, teda Novú zmluvu, prijímajú akú súčasť Biblie, spolu
s Tanachom (Tórou, prorokmi a spismi) podľa židovského
a kresťanského protestantského kánonu, teda bez deuterokanonických kníh. Novú zmluvu čítajú a vykladajú z jej
hebrejského prekladu, ktorý sa snaží rešpektovať výrazy biblickej hebrejčiny.
Pseudoepigrafy, apokryfy
Nekánonické židovské a prvokresťanské spisy z obdobia cca 3. stor. pred Kr. - 1. stor. po Kr. Slúžia ako doplnkové
čítanie k štúdiu Písma či biblickej histórie (napr. Kumránske spisy, Prvá kniha Henochova, Kniha Jubileí, Nanebovzatie Mojžišovo, Kniha proroka Gada, Tomášovo evanjelium, Hermov pastier a ďalšie.)
